loading...


Pravoslávie v Uhorsku. Tajomstvá a poklady Srbského pravoslávneho múzea v maďarskом Szentendrе.

szentendre02Chcel by som poďakovať NWOO.org a šéfredaktorovi J. Korálovi, že mi umožnil uverejniť túto  štúdiu, ktorej publikácia na Slovensku bola spojená s komplikáciami zo strany Pravoslávnej cirkvi, ktorá si vynútila stiahnutie tohto článku z newsfeed-ov a jeho neskoršie ostránenie z internetu. Štúdia je pokračovaním, doplnením a nezávislým potvrdením našich záverov z „cyrilometodského cyklu„, uverejneného v štyroch pokračovaniach na www.hlavnespravy.sk, v ktorom sme analyzovali problematiku „Cyrila a Metoda“ pomocou metód „Novej Chronológie“ a dospeli k pozoruhodným a zaujímavým výsledkom. Daná štúdia predstavuje pokus o syntentizáciu a racionálnu interpretáciu unikátnych historickýh svedectiev, obsiahnutých v muzeálnom fonde srbskej pravoslávnej komunity v maďarskej Szentendreji. Sme hlboko presvedčení, že doleuvedené skutočnosti zasluhujú pozornosť širšej verejnosti a že cenzúra v tak dôležitých otázkach našej histórie a náboženstva nemá vo vyspelej spoločnosti XXI. storočia miesto.

15 km severne od Budapešti leží malé maďarské mesto Szentendre (sv. Andrej). Rozkladá sa v malebnej doline Dunaja, súc obkolesené zo západu strmými svahmi hôr, pokrytých bukovým lesom, a z východu – meandrami dunajského veľtoku.  Dnes je Szentendre severným predmestím Budapešti, kde si postavili svoje rozkošné vily zámožní budapeštianski mešťania. Szentendre sa podobá na znehybnelé mestečko z rozrávky, nepoddajné času, ktoré zvodne láka svojimi krivoľakými upravenými uličkami, opojnou a všadeprítomnou vôňou sladkého pečiva a guláša, množstvom reštaurácií, suvernírnych obchodíkov a usmievajúcich sa vrátnikov pri vchodoch do penziónov a hotelíkov. Prechádzka po dunajskom nábreží tohto mestečka je vskutku pekným zážitkom.  Je však v tomto meste ešte jedna pozoruhodnosť, ktorú si mnohí ľahkovážni turisti – úplne zbytočne – nevšímajú. Jedná sa o najväčšiu stredoeurópsku koncentráciu srbských pravoslávnych chrámov a unikálne múzeum ikon, kníh a iných písomných a umeleckých pravoslávnych pamiatok.

Početné umelecké skvosty, predstavujúce neuveriteľnú – a chvalabohu zachovalú – kolekciu tohto múzea, sú dedičstvom ikonopisnej, kníhtlačiarskej a vydavateľskej činnosti tunajšej pravoslávnej srbskej komunity, ktorá ešte začiatkom XX. storočia tvorila až 90 percent obyvateľov mesta. Dnes tam nežije viac, ako 60 Srbov, avšak týchto pár desiatok našich pravoslávnych slovanských súkmeňovcov bohabojne a starostlivo opatruje fantastický kultúrny fond, ktorý im zanechali ich predkovia. Daný článok je nielen pokusom správne interpretovať a vyhodnotiť dojmy z návštevy predmetného sakrálneho miesta, ale aj demonštrovať slovenskému čitateľovi, že ikony a pravoslávne umenie je hodné posudzovať nielen z umeleckej stránky, ale aj ako cenné a nenahraditeľné zdroje historického poznania.

Najkvalitnejší ruský výkladový slovník V. Daľa z XIX. storočia tvrdí o ikonách nasledovné:

Ikona – obraz, zobrazenie tváre Spasiteľa, nebesných síl alebo svätcov. „Ikona spadne – čakaj nebožtíka…“;  ikonostasnik – majster, rezbár dreva, skúsený v pozlacovaní a miešaní farieb“.

Nepovažujem sa za oprávneného hodnotiť či kritizovať klasika ruskej slovesnosti a encyklopedizmu, odvážim sa len vypovedať svoj skromný úsudok o tom, čo sám považujem za ikonu… Ikona je pre mňa výtvor pravoslávneho sakrálneho umenia, nemenej náročné a zložité, ako diela talianskych maliarov či švajčiarskych hodinárov. Spravodlivo sa hovorí, že „Ikony sa nemaľujú, ale píšu…“ Na ikony sa nepozerá, ale sa z nich číta. V tých ikonách, rytinách a pravoslávnych písomných materiáloch, ktoré som mal možnosť vidieť v Szentendre, sa spájali dovedna vycibrený zmysel pre krásu, šikovná priestorová perspektíva, ako aj znalosti teológie, starých sakrálnych jazykov a rôznych foriem písma, používaného ikonopiscami. Ikonopisectvo ako umenie taktiež predpokladá schopnosť vykresľovať najmenšie detaily, precítené tváre svätcov, zreteľné obrysy písmen a kontúry celých biblických posolstiev a mnohé iné.

O čom nám teda rozprávajú ikony Szentendre? Je v nich veľa alegórie, ale ako v každom inom umení – aj tu je nevyhnutné vedieť čítať medzi riadkami. Vyskúšajme to spolu!  Pozrite sa najprv na túto ikonu.

Theotokos burial

Zobrazuje Pohreb Bohorodičky. Precítene sa k nej skláňajú apoštoli, zatiaľ čo hore na nebesiach sa vznáša Ježiš. Farby na jeho zahalenej hrudi sa mierne zotreli, ale ak sa prizrieme pozornejšie, uvidíme, že svojou pravou dlaňou Spasiteľ akoby vábil, privolával k sebe Bohorodičku – zohnutý ukazovák sa črtá nanajvýš zreteľne. Okrem toho, v ľavej ruke drží malé, zababušené do bieleho stvorenie. Jedná sa o alegóriu na zomretú Bohorodičku; vidíme, že bytosť má zložené ruky a zatvorené oči.  Nad jej hlavou sú ťažko čitateľné, ale pri dostatočnom zväčšení vcelku rozlúštiteľné cyrilické slová -  Дша Бдцына, t.j. kostra slovného spojenia  Душа Богородицына“, čo znamená „Duša Bohorodičkina“, resp. „Duša Bohorodičky“.

Všimnite si spôsob, akým je „Bohorodičkina duša“ odetá a zabalená do bielych tkanín, pripravená na „posmrtný život“. Nepripomína Vám to známu staroegyptskú mumifikáciu? Oveľa zarážajúcejší aspekt však predstavuje prítomnosť apoštolov. Veď z histórie predsa vieme, že po svojom vzkriesení Ježiš rozposlal apoštolov prorokovať Slovo Božie do všetkých kútov sveta, zatiaľ čo o smrti Panny Márie sa vo všeobecne dostupných historických zdrojoch píše veľmi skúpo. Z tejto ikony, naopak, vyplýva, že jej smrť si prišlo uctiť minimálne 9 apoštolov! T.j. zbožnú úctu apoštoli prejavovali nielen Kristovi, ale aj jeho najbližšej rodine.

St Mary funeral

Porovnajte to napríklad s touto litografickou rytinou na podobný motív. Vidíme na nej hneď jedenásť apoštolov! Všetky nadpisy sú v gréčtine, avšak s využitím akejsi zmiešanej slovano-gréckej abecedy. Zreteľne sú vidieť akronymá mien apoštolov, napr. Bartolomej (Bap – rusky Bar-tolomej, štvrtý zľava), Tomáš (Ф ~ Фома ~ Tomáš – piaty zľava) a Peter (ПЕ ~ Петр ~ Peter – šiesty zľava). Na nebi je každému z apoštolov zrejme priradené remeslo, ktorému sa venovali v súkromnom živote alebo za ktorého patrónov sú považovaní. Všimnite si, ako Bohorodička, vznášajúca sa na nebesiach, demonštruje vskutku kráľovské postavenie, sťaby pasujúc za rytiera (zaujímavé, prečo pomocou povrazu – alegória? – pozn.aut.) istého „ФО“. A predovšetkým Vám odporúčame pozorne si obzrieť krajného apoštola zľava – je to žena! Všetci muži sú bradatí, ona však bradu nemá. Črty tváre, pery, oči a ruky vykazujú mäkkosť, ženskosť a krehkosť. V svätožiari nad ňou je zreteľný nadpis „I“ + „omega“ s vlnovkou. „I“ má akúsi zastaranú prečiarknutú formu, ako sú dodnes zapisované niektoré hlásky v Škandinávii. Omega s vlnovkou pravdepodobne predstavuje kombináciu hlások „OU“, ako v minulosti zapisovali zvuk „U“ v gréčtine a staroslovienčine, staroruské a srbské kroniky nevynímajúc. Nemôžeme v danom prípade mať do činenia s osobnosťou, ktorá je nám známa z článku Cyril a Metod: medzi mýtom a skutočnosťou. Časť 4 ako Júnia (alias Juniáš z listu apoštola Pavla Rimanom – pozn.aut.)? T.j. IUNIA ~ IOUNIA?

Táto Júnia, resp. v neskorších vydaniach Biblie figuruje výlučne ako Juniáš (…), bola spoločníčkou známeho kresťanského misionára, spoločníka Apoštola Pavla a jedného z tvz. „Sedemdesiatich apoštolov“ – Andronika Pannónskeho. V našom cykle „Cyril a Metod: medzi mýtom a skutočnosťou“ sme písali, že v rámci novochronologicky reinterpretovaného príbehu o sv. Cyrilovi a Metodovi je tento Andronikus Pannónsky, spolu s jeho spoločníčkou Júniou (I. stor. n.l.), duplikátmi Ježiša Krista a Márie Magdalény počas ich pôsobenia v našich krajoch, na Veľkej Morave, t.j. Veľkej Romey – byzantskej, resp. „Rímskej“ ríši.  Takzvaní svätí bratia Cyril a Metod predstavujú v skutočnosti relatívne neskorý vatikánsky historický kompilát, majúci za účel „zatutlať“ historickú prítomnosť Ježiša Krista a Márie Magdalény – byzantského cisára a cisárovnej – na našom území, ako aj skutočnosť, že vytvorili prvý slovanský písomný jazyk a stáli pri zrode Slovanstva, t.j Kresťanstva ako takého.

V spomínanej sérii článkov sme ukázali, že táto Júnia ~ Mária Magdaléna ~ Metod  bola vskutku jedným z plnoprávnych apoštolov (Cyril a Metod – „slovanskí apoštoli“; povšimnutiahodná je v tejto súvislosti aj nedávna kanonizácia Mária Magdalény Vatikánom – pozn.aut.)! Júnia alias Junona v rímskej mytológii, alias Héra (dcéra UHROV; „Junia“ sa zapisovala aj ako „Gunia“ – dcéra Hunov… pozn.aut.) v mytológii gréckej, sa považovala za manželku vrchného boha Dia. Posledný je v nominatíve označovaný ako ZEUS, čo je pravdepoodobne odvodenina pojmu EZUS-Ježiš… Hm, zaujímavé.

Intrigujúco vyzerá aj človek, prikrývajúci Bohorodičkine nohy – je zaodetý ako vyliaty Turek! Aj anjel drží v ruke naozajstnú tureckú šabľu – jatagan. Ak sa prizrieme k budove, zobrazenej  vpravo hore nad hlavami piatich apoštolov, zreteľne sa tam črtá nadpis „Нагiа Сiон“, t.j. „Svätý Sion“. Zároveň na cibuľovitej (islámsko-pravoslávnej) kupole vidíme osmanský polmesiac, otočený hore!  A to sa jedná o výtvor srbskej pravoslávnej komunity Uhorska!!… Týchto zarážajúcich a z pohľadu tradičnej histórie „kontroverzných“ svedectiev srbských pravoslávnych majstrov vyvodzujeme, že niečo veľmi dôležité v našich vlastných dejinách aj dejinách kresťanstva nám skutoční „páni dejín“ (v termíne Benjamina Disraeliho – „masters of history“) očividne zatajujú.

Poďme ďalej. Je zvykom predpokladať, že Kristus bol ak nie žobrák, tak vyslovene chudobný, jazdil na oslovi a bol obrancom všetkých slabých, utláčaných a znevýhodnených. Vôbec nespochybňujúc tieto jeho bohumilé kvality chceme zároveň poukázať na to, že jeho povesť „obyčajného prostoľudína, proroka-samouka a chudobného človeka“ vyvracajú početné ikony, ktoré  ho zobrazujú ako skutočného korunovaného kráľa.

Dokonca ho nazývali „Christ Pantokrator“, t.j. „Vševládcom“, „všemocným“. Pravdepodobne tým srbskí ikonopisci nielen narážali na skutočnosť, že Kristus svojim kresťanským učením ovládol mysle miliónov súčasníkov aj potomkov, ale aj disponoval reálnou svetskou mocou. Na doleuvedených ikonách Vás vyzývame povšimnúť si vskutku kráľovské detaily jeho odevu, rozkošnú cisársku korunu, ako aj neomylné atribúty cisárskej moci – žezlo a jablko (dŕžavu), ktoré drží v rukách. Na jednom vyobrazení dokonca Kristus sedí na tróne. Nakoniec, jedným z najdôležitejších a najhojnejšie sa vyskytujúcich atribútov Krista na srbských pravoslávnych ikonách (dtto staroruských – aut.) je prítomnosť Svätého písma v rukách Ježiša, niečoho, čo by sme dnes nazvali knihami Biblie. Pričom Ježišove arcipôvodné a skutočne „všeľudsky-hodnotové“ slová o láske k Bohu a blížnemu sa na srbskej pravoslávnej ikone dokonca dajú prečítať. Je to nielen alegória, ale aj dôkaz toho, že Sväté písmo (alias pravoslávna hlaholická „Biblia“, na ktorú skladali sľub francúzski králi) bola pôvodne slovanská, daná nám priamo Kristom. Viac k téme totožnosti Kristus ~ Cyril/Konštantín Filozof ~ Andronikus I. Komnén, byzantský cisár čítajte v sérii „Cyril a Metod: medzi mýtom a skutočnosťou“ .

Pantokrator 1

Pantokrator 3

 

Pantokrator 2

Pantokrator

 

Christ double cross

Tieto charakteristické zvláštnosti srbskej pravoslávnej litografie sú v prekvapivom súzvuku s našimi tvrdeniami, že Kristus, zachovaný v slovenských dejinách ako Cyril (t.j. „Cár-Boh“), skutočne mohol byť byzantským cisárom, Bohom-Slnko, ktorý si vyslúžil všeľudskú lásku a zbožnú úctu za spravodlivosť svojho učenia a jeho orientáciu k prostému človeku. Práve za to bol nakoniec aj skántrený žrecmi – Grékmi – Židmi, pretože šírenie Kristovej idey, že všetci sme deťmi Božími, jeho snaha šíriť vedomosti a „gramotnosť“ vzbudzovala v ľuďoch všeobecnú spoluúčasť a kolektívnu sebaidentifikáciu; pretože Kristovo učenie vzbudzovalo v ľuďoch vôľu k sebazdokonaľovaniu a vzdelávaniu, čo všetko spolu vzaté seriózne ohrozovalo mocenskú základňu tlupo-elitárneho systému riadenia spoločnosti zo strany „staroegyptského“ (podľa terminológie V. Pjakina) kňažstva – žrecov – Grékov – Židov „Rímskej ríše“ novozákonnej, evanjelskej epochy. T.j. Byzancie na Bospore.  („Židov“ v danom prípade je potrebné vnímať výlučne v triedno-kastovom kontexte Nového Zákona, vonkoncom nie z pohľadu dnešných „národov a národností“ – nieže sa nejaký súčasný intelektuálny či pseudopolitický marginál čo i len opováži ma obviňovať z antisemitizmu! – pozn. aut.).

Ak však platí posledné, potom je namieste predpoklad, že podobne ostatným svetským vládcom, musel aj Kristus mať vlastné potomstvo, pretože je to prvoradá úloha každého monarchu.  V tretej štvrtej časti cyklu „Cyril a Metod: medzi mýtom a skutočnosťou“ sme sa odvážili predpokladať, analyzujúc dynastické paralelizmy, že Kristus, ktorý je v uhorských dejinách opísaný ako Andrej I. Biely, mal so svojou manželkou, kyjevskou kňažnou Anastáziou Jaroslavovnou, 2 synov – Dávida a Šalamúna. Nachádzame potvrdenie tejto hypotézy v kolekcii ikon zo Szentendre?  Nech sa páči, na ďalšom obrázku Vám ponúkame celostný záber dverí k pravoslávnemu ikonostasu s vyobrazením írečitého „Išaiho výhonku“.

Tree of Jesse

Išai je považovaný za otca kráľa Dávida, ale taktiež za „predka“ Ježiša Nazaretského. V našej rekonštrukcii je všetko oveľa jednoduchšie – „výhonok Išaiho“ predstavuje v prípade daného ikonostasu umelecké zobrazenie genealógie Ježiša  Krista.  Na samotnom vrchu je Bohorodička s Kristom mládeneckého veku.

Mater_Bozhia

Ďalej úmerne rozvetveniam genealogického rodokmeňa hneď prvými nasledujú – proroci Dávid a Šalamún!

David

Solomon

(David.jpg; Solomon.jpg) Srbskí pravoslávni umelci ich nazývajú prorokmi, čo je plne prirodzené. Tu je ešte niekoľko vyobrazení prorokov, ktorých môžeme do značnej miery opodstatnene považovať za pokračovateľov jeho rodokmeňa. Pravdepodobne len ťažko nájdeme o nich bezprostrednú informáciu, keďže najskôr sú asi ich životné príbehy zakamuflované v biografiách iných svetských osobností, podobne ako Kristus je „reflektovaný“ v osobe uhorského kráľa Andreja Bieleho (Katolíckeho, t.j. „univerzálneho“ – pozn.aut.).

Doteraz sme analyzovali predmetné ikony v ich celostnosti. Skúsme teraz vziať pod drobnohľad detaily, môžu nám porozprávať veľa zaujímavého. Napríklad o Jeruzaleme, jeho podnebí a umiestnení – tak, ako si to predstavovali srbskí pravoslávni majstri. Obrovské plátno so zobrazením evanjelských scén z okolia Jeruzalemu, ktoré je vidieť na obrázku, osobne považujem za veľdielo sakrálneho umenia.

Three kings

Hľa, na tomto fragmente vidíme zobrazenia Kristovho uloženia do hrobu, fenomenálne prepracované biblické postavy apoštolov, ako aj scény z Kristovýcch strastí. Na podstavci sú zobrazení apoštoli  Hľa, ako Krista privádzajú k Pilátovi.

Čo vidíme? Pilát, ako aj sediaci za ním úradníci-pisári nielen že sú oblečení absolútne „stredoveko“ (na HS sme písali o tom, že „Cyril“, resp. Konštantín Filozof je neskoro skoncipovaným vatikánskym duplikátom evanjelského Ježiša Krista, ktorý sa v dejinách Byzancie odrazil ako Andronikus I. Komnén z polovice druhej polovice XII.storočia – pozn.aut.), ale majú na hlave aj vysoké kožušinové čiapky!

Dostávame, že v predstavách srbských ikonopiscov evanjelský sa Jeruzalem vôbec nenachádzal v horúcej blízkovýchodnej púšti, ale v oveľa umiernenejšom podnebí. Môže to taktiež svedčiť v prospech novochronologickej hypotéze, že evanjelský Jeruzalem pravdepodobne predstavuje dnešný Istanbul-Konštantínopol na Bospore. Povšimnite si taktiež palicu v rukách Piláta. Tento neomylný atribút vyššej moci je vskutku hodný toho, aby sme bližšie analyzovali jeho formu. Netreba veľa úsilia, aby sme zistili, že tento „byzantský“ symbol predstavuje v skutočnosti polmesiac, s charakteristickou preliačeninou uprostred. Tu je ešte jedno podobné vyobrazenie.

Arsenij patriarch

Mimochodom, polmesiac takejto alternatívnej formy je prítomný aj v štyroch  uhloch srbského erbu.

Serbia coat of arms

Podľa „Novej Chronológie“ existovalo kedysi jedno univerzálne svetové náboženstvo – pravoslávne kresťanstvo starého rítu (tzv. „apoštolské“, v dnešnom Rusku predstavované tzv. „starovercami“), ktoré bolo svojou prísnosťou a asketizmom veľmi podobné tradičnému umiernenému islamu, a jedným z hlavných symbolov tohto svetového náboženstva pred jeho rozkolom na dnes známe svetové kulty (kterýžto proces podľa „NCH“ spadá práve do obdobia západoeurópskej Reformácie na začiatku novoveku – pozn. aut.) bol polmesiac s hviezdou/krížom. (polmesiac hviezda.jpg)

polmesiac hviezda

 

Palmsonntag

V súvislosti so „srbským“ erbom chceme poukázať na to, že tento symbol je prítomný na rytine osmanského tábora z doby obliahania Viedne Turkami v roku 1683 (!!!), ako aj starom vyobrazení cára Borisa Godunova…

Siege of Vienna

Boris Godunov

egyptian crossV stroho geometrickom zmysle polmesiac s hviezdou nie je nič iné, ako alternatívne formovaný kríž, v ktorom hviezdaankh predstavuje oporný bod, zatiaľ čo polmesiac – zahnuté k základni rebrá pomyselného T-kríža (t.j. kríža vo forme písmena T). Je veľmi pravdepodobné, že práve na T-kríži bol ukrižovaný Spasiteľ. Predbiehajúc tematiku ďalších článkov, chceme sa vážených čitateľov opýtať, ako by sami symbolicky znázornili smrť Boha-Slnko na kríži vo forme „T“. Tuto sú možné vyobrazenia… Toto je známy egyptský kríž, ktorý je považovaný za alternatívnu formu známeho staroegyptského „ankha“.

 

 

O obidvoch z nich nám hovoria, že sú oveľa-oveľa staršie, než kresťanstvo. Avšak jednou z foriem „starovekého“ egyptského kríža-ankha, jestvovavšieho údajne mnoho storočí až tisícročí pred zrodením kresťanstva, je tento tzv. coptic crossKoptský kríž.  Koptskému krížu je priamo totožný známy kríž juhofrancúzskych Katarov. cathar cross Nepripomína to nám, Slovákom, až bolestne nám dobre známy slovenský dvojkríž? Naša hypotéza je logická, ale vyznie ničmenej fantasticky – staroegyptský ankh, koptský kríž, kríž „pravoslávnych“ Katarov (ktorých vo Francúzsku volali aj Bulharmi, resp. Bougres – franc.), ako aj známy „uhorský dvojkríž“, resp. „patriarchov“ alebo „lotrinský“ kríž – toť všetko variácie jedného a toho istého symbolu. A to znamená, že v tomto zmysle aj „staroveký“, „antický“ aj kresťansko-koptský Egypt sa rozkladal všade tam, kde sa daný symbol vyskytuje. V budúcich článkoch budeme túto našu verziu ešte argumentovane zdôvodňovať.slovak cross

Vráťme sa k však k polmesiacu s hviezdou…Tento symbol, ktorý je dnes považovaný za výlučne mohamedánsky, v skutočnosti stelesňuje „univerzálnu“ podstatu tak svetského charakteru byzantskej moci, ako aj jej religiózneho rozmeru. Skúsme sa zamyslieť – polmesiac symbolizuje noc. Hviezda – brieždenie alebo v širšom zmysle – Slnko, deň. V minulosti naši predkovia nehovorili – Východ a Západ, ale hovorili – „krajiny poldenné a polnočné (Morgenland/Abendland – nem.; Полуденные/Полунощные страны – rus.). Spojenie týchto dvoch symbolov – hviezdy a mesiaca – dovedna mohlo tým pádom znamenať spojenie Východu a Západu. Taktiež aj dvojhlavého orla môžeme považovať za obsahovo identický symbol, a to aj v alegoricko-grafickej rovine. Rozopnuté nahor orlie krídla sú alegóriou polmesiaca, zatiaľ čo dvojitá hlava s cisárskou korunou predstavuje zakamuflovaný kríž, resp. hviezdu. Horeuvedené skutočnosti neklamne svedčia o tom, že polmesiac s hviezdou/krížom (ktorý je dnes vnímaný ako výlučne moslimský symbol) bol kedysi symbolom Byzancie-Ríma, t.j. aj vtedajšej rannej formy kresťanstva, ktoré posledná stelesňovala. Preto sa netreba čudovať skutočne obrovskému výskytu erbov slovenských miest a obcí, v znaku ktorých sú neodškriepiteľne prítomné – polmesiac, kríž, hviezda. Neprotirečí to, takpovediac, apriorne kresťanskému charakteru našej Vlasti.

topolcany erb

Topolčany

erb hnusta

Hnúšťa

hont erb

Znamená to buď to, že tieto lokality podliehali Byzancii-Romey-Veľkej Morave, alebo že ich zakladateľmi či dobyvateľmi boli ľudia, prináležiaci k univerzálnej (globálnej) tradícii Rímskej ríše.

Prekvapuje bohatstvom dnes mnohým neznámej symboliky aj vyobrazenie Jeruzalemu so scénami z Ježišovho života.

Jerusalem litography

Jedná sa o rytinu, resp. predlohu pre budúcu ikonu, ako je napísané na spodnom okraji vo vtedajšej „srbštine“, ktorá v skutočnosti pre mňa ako rodilého Rusa predstavuje 100-percentný analóg ruštiny! Je tam napísané doslova – „Сия икона есть святого Гроба Господня изрезана на меди“, t.j. „Táto ikona Božieho Hrobu je vyrezaná na medi“. Najzarážajúcejšia je skutočnosť, že každý tematický rámček, každá scéna, objekt či osoba je sprevádzaná nadpisami v gréčtine a staroslovienčine. A v samotnom centre je – arabské písmo!!!  Dostávame, že arabčinu slobodne ovládali srbskí ikonopisci  a arabská scripture, tým pádom, pravdepodobne tvorila jedno zo sakrálnych písiem pravoslávia, osobitne jeho srbskej vetvy, ktorá neprijala reformy „západniarskeho“ moskovského patriarchu Nikona z polovice XVII. storočia, podporovaného  „uzurpátorskou“ (ako sa ukazuje v dôsledku početných nových prác ruských historikov) prozápadnou dynastiou Romanovcov. Na pravom vrcholci Jeruzalemského chrámu je znovu neklamne badateľný nám už dobre známy polmesiac s krížom.

kremlin old style cross

Všimnite si taktiež vyobrazenie Betlehemu v druhom rámčeku odhora v pravom stĺpci. Kristovo rodisko je znázornené spolu s úplne obyčajným stredovekým kresťanským chrámom, akých poznáme v Európe stovky.

Dekret_Serby_Rassiane

Ako vidno z doleuvedenej privilégie, udelenej a potvrdenej cisármi Leopoldom, Jozefom a Máriou Teréziou srbskej pravoslávnej komunite, Srbi a vôbec všetci pravoslávni poddaní rakúskej monarchie sa ešte v polovici XVIII. storočia nazývali „slavnym narodom illiriko-rassijanskim“, t.j. ruským národom. Rasciou sa na starých kartografických vyobrazeniach Balkánu označovala oblasť súčasného Srbska v okolí Belehradu, ale i sídelných kráľovských, resp. „cárskych“ miest stredovekého Uhorska a Balkánu, ako vidíme na pojme „Raetzen marck“ („kráľovský“ dunajský ostrov južne od dnešnej Budapešti, v strednom Maďarsku – pozn.aut.), pretože Raetzen alebo Rasi-Rasci mohlo znamenať – „červení“ (russus – červení [lat.] ~ русый – červený [rus.],  akin to k/c-rasnye…rus.), ako aj cárski (Raetzen ~ Tzare..?).

HUN cool map

 

Lazarus Hungary

V tejto súvislosti je povšimnutiahodné, že uhorskí a neskôr československí Rusíni si veľmi dlho hovorili „карпато-русские“, t.j. „Karpatskí Rusi“, rusínske územie z obidvoch strán Karpát sa nazývalo „Červená Rus“, pravoslávna viera (vrátane jej „grécko-katolíckej“ odnože) sa predtým volala „ruská viera“. Slávny Slovák, rusínsky rodák z Michaloviec Michal Baluďanský, ktorý v Rusku spravil závratnú kariéru, bol prvým rektorom Sankt-Peterburgskej univerzity a jedným z vychovávateľov cárskych detí, slovom – mimoriadne váženou osobnosťou v Rusku XIX. storočia, mal v svojom ruskom pase napísané:

„Michajlo Baluďanskij, uhorský šľachtic ruského vierovyznania…“  

Nech tieto riadky pre našinca znejú akokoľvek prekvapujúco, sú o tom dochované nepriestrelné svedectvá v kolekcii osobných vecí M. Baluďanského v múzeu Petrohradskej Univerzity.

Pojmy ako „Slovák“ a „Maďar“ sú v skutočnosti veľmi neskorého pôvodu, v stredoveku sa ľudia viac identifikovali s vierou, ktorú vyznávali, a regiónom, v ktorom bývali. A viera bola častokrát synonymom pre jazyk, ktorý konkrétna náboženská komunita využívala ako liturgický.

Alojz Mednyansky vo svojich „Dávnych povestiach o hradoch“ z roku 1829 používa ešte prevažne slovné spojenie „uhorský národ“, a neuveriteľne zriedkavo (ak vôbec…) pojem „Slovák“.

Dionyz privileg

Taktiež sa na príklade doleuvedenej menovitej listiny, adresovanej Dionýzovi, arcibiskupovi Budínskemu, Stoľnohradskému (Stoličný Belehrad – Székesfehérvár), Szigetskému, Sečujskému, Pécskemu a Mohučskému, dá vydedukovať, že pravoslávnych komunít vo vtedajšej monarchii Habsburgovcov bolo vonkoncom nemálo. Táto skutočnosť o to väčšmi vyžaduje pozornosť, že jazyk týchto listín,  konkrétne horeuvedenej privilégie „narodu illiriko-rassijanskomu“, ako aj jazyk pravoslávnych balkánskych Slovanov vôbec, bol v dnešnom ponímaní staroslovanský. Dobre sa číta a je prakticky totožný jazyku staroruských listín a písomností, ako aj ruskej jazykovej norme vtedajšej epochy… Z toho vyplýva, že ešte na prelome XVIII-XIX. storočia Slovanov centrálnej Európy a Balkánu v značnej miere spájala ona írečitá jazyková a náboženská príbuznosť, ktorú dnes mnohí považujú za chiméru. Tá náboženská príbuznosť, t.j. viera, ku ktorej vzýval Štúr ako k „…Matke slovanských národov“  (t.j. kvintesencia Slovanstva – starosloviensky liturgický jazyk, aký sa dodnes používa Pravoslávnou cirkvou – pozn. aut.) v spise „Slovanstvo a svet budúcnosti“.

Pri myšlienke, že tak mnohoúrovňový, fascinujúci a globálno-historický fenomén ako „Slovanstvo“ je dnešnými „slovenskými“ médiami – konkrétne Štefanom Hríbom, Rastislavom Káčerom a akýmsi hercom, ktorému ani neviem prísť na meno, hanebne zosmiešňovaný a doslova primitívne (ale s nárokom na serióznosť) prezentovaný verejnosti v relácii „Pod lampou“ pod hanlivo-ohováračským, maďarónskym pojmom „panslavizmus“, pričom nám, obecenstvu, o tomto fenoméne rozpráva človek, ktorý otvorene vyhlasuje, že „Slovanstvo mi nemá čo povedať…“, keď je celá problematika prezentovaná výlučne v kontexte „predĺženej ruky Ruska“ a „informačnej vojny“, je mi neskutočne a veľmi úprimne na vracanie!!!

Ale aby sme sa vrátili a uzavreli náš článok, povieme len, že zo všetkého horeuvedeného plynie jeden dôležitý záver, ktorý možno nepríjemne prekvapí našich prihorlivých národovcov a hurá-patriotov. Totiž že neskoršia jazyková fragmentácia, ktorá vyústila do zjavenia sa „nových“ slovanských jazykov v tej podobe, v akej ich poznáme dnes na Balkáne, bola v značnej miere výsledkom dobre známych „národno-oslobodzovacích hnutí“. Dnes už nie je tajomstvom, že mnohými z týchto „obrodenecko-emancipačných“ hnutí šikovne manipulovala zákerná Viedeň (v úzkej súčinnosti s Vatikánom – aut.), ktorá hlavný kľúč k stabilnému ovládaniu svojich väčšinovo slovanských poddaných videla v ich rozoštvávaní a vzbudzovaní vzájomnej náboženskej nevraživosti, ako aj v ich postupnom vzájomnom odcudzení sa od ich praruského jadra v dôsledku zavádzania nových slovanských jazykov a aktívnom vštepovaní „nových národných identít“. Posledné síce v mnohom zohľadňovali vtedajšie jazykové aj kulturologické reálie, avšak od „staroslovanského“ jadra sa odlišovali asi v dimenzii dnešných regionálnych rozdielov medzi Spišákom a predstaviteľom regionálnej jazykovej normy, prijatej za všeobecne-slovenskú – Martinčanom. Avšak zatiaľ čo Srbi, Bulhari, Macedónci a Čiernohorci si zachovali svoje slovanské písmo, Slováci stratili veľa z pôvodne všeslovanských pravoslávnych čŕt. Ničmenej heraldika a pravoslávne ikony srbskej komunity v Uhorsku nám dochovala veľa zaujímavých indícií, aké bolo skutočné stredoveké kresťanstvo.

Verím a modlím sa k Bohu, aby hodina všeobsiahleho vzájomného odpustenia a znovuzjednotenia na vyšších ideologických a konceptuálnych prioritách nastala, a pre dosiahnutie tohto veľkého cieľa je potrebné, predovšetkým, využívať POZNANIE. Vrátane tých znalostí, ktoré čerpáme zo zmysluplnej a vnútorne koherentnej interpretácie skrytého posolstva uhorských pravoslávnych ikon.



loading...

7 Komentářů k Pravoslávie v Uhorsku. Tajomstvá a poklady Srbského pravoslávneho múzea v maďarskом Szentendrе.

  1. Děkuji za publikaci textu – ohromné!

  2. Pepi napsal:

    Diky za clanek Stanislave.S.
    Bohuzel dost velka cast zdejsich komentatoru fanaticky nenavidi krestansvi v jakekoliv podobe(cest vyjimkam).

    • Stano Slabeycius napsal:

      Ďakujem. Máte recht s tými komentátormi. Veď oni práve preto nekomentujú tento článok, lebo si zahryzli jazyk. Ja predkladám argumenty a svedectvá, ktoré sa snažím logicky interpretovať. Vidíme, že kresťanstvo, ktoré tu bolo, sa vôbec nepodobá na to, čo nám tvrdí oficiálna história. Oni kresťanstvo nenávidia práve pre obvinenia, plynúce z „tradičnej historickej interpretácie náboženstva, šíreného ohňom a mečom…“ Preto tí vedátori mlčia v tomto prípade. Nebojte sa, materiálov bude viac.

  3. kolby napsal:

    Novú chronológiu čítam už nejaký čas a tiež premýšľam o našej, slovenskej, účasti v rámci slovanskej „Impérii“. Teším sa, že nie som sám, koho táto téma zaujíma. Autor odviedol kus dobrej práce, i keď s niektorými závermi by sa dalo polemizovať. To je však prirodzené v téme, ktorá bola zámerne vytretá z histórie sveta

    Rád by som naviazal kontakt s autorom.0919193012

  4. vedus napsal:

    Vážený pán Slabeycius. Ikony a aj mapy môžu byť podvrhy a ich datovanie je nejasné. 18. a 19. storočie boli známe množstvom falzifikátov. Tlačené mapy boli vyrobené až po zavedení kníhtlače. Napríklad štvrtý obrázok v texte. Pravá ruka IC XC ukazuje 666 resp. oko.http://www.pravoslavie.sk/index.php/ine-nabozenstva/93-satanisticko-okultna-symbolika-vokol-nas. Sú to masonské symboly, rozhodne nie starsie ako 400 rokov. Často aj ruky Márie a Ježiša bývajú prsty v tvare M. Ďalej na kríži za hlavou Ježiša NWO, resp.neviem o používaní W v latinčine resp.cyrilike. Problém NCH sú datovanie máp a písomností napriek snahe o presnosť cez astrológiu, matematiku a porovnanie s rôznymi zdrojmi. Neexistuje účinná obrana proti podvrhom. Väčšina jazykov na svete bola kodifikovaná v 18.a 19.storočí, čo súhlasí s používaním pôvodných na tomto území ná(rečí) do toho času. http://www.kramola.info/vesti/neobyknovennoe/pochti-vse-%C2%ABnacionalnye%C2%BB-jazyki-sozdany-v-19-veke Maďarčina v U – horsku (U hôr) nie ja starý jazyk. minimálne 50% slov má slovanský pôvod. Čo to v preklade znamená? Potvrdenie že sa jedná o nový jazyk. Tých príkladov je viacero. Fabrikácia histórie je zdokumentovaná na mnohých artefaktoch.

    • Stano Slabeycius napsal:

      Chcem, aby ma volali – VÁŽENÝ PÁN.
      Veľmi dobre si to povedal.
      A vieš čo – ja ich prinútim ma tak volať.
      ZASTAVLJU! Uvažať moju semju.

  5. Sasin napsal:

    Ako sa z nášho Uhorska stalo cudzie Maďarsko I.
    http://www.tajnedejiny.sgo.sk/?p=1186

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

Upozornění: Příspěvky trolů jsou mazány, proto neodpovídejte na komentáře, které zjevně rozbíjejí rozumnou diskuzi!

NEKRMTE TROLY!