Kto boli v skutočnosti Svätopluk a Panna Mária Sedembolestná? – II.

babylonKde bol „staroveký“ Babylon? O „stredovekej“ latinčine a sv. Hieronymovi ~ „Bohovi-Amonovi“ Horného Egypta/Uhorska. O Chaldejcoch. O pojme PASCHA. Chaldejci – kúzelníci – kolduny (rus.) – VOLCH-vy – VALACHI.  Kde bol Erech, Akkad a Kalne v zemi Šinar, spomínané v knihe Genezis? Čo je Madiánsko?

Časť II.

V minulej časti sme popri hypotetickej rekonštrukcii lokálnych historických udalostí v rámci novochronologickej paradigmy uviedli aj viacero smerodajných indícií, svedčiacich v prospech stotožnenia bájneho „veľkomoravského“ Svätopluka so stredovekým byzantsko-uhorským kráľom Belom III – Alexiom. Obdobie panovania Andreja I.  Bieleho a Bela III. Arpádovcov, t.j. pôsobenia byzantského cisára Andronika-Krista a „cézaroviča“ – „kaisara“ Bela III -Alexia, sa v pamäti ľudí aj neskorších kronikárov mohlo spojiť dovedna, pretože aj Andronikus, aj Bela boli BIELI. Pojem „biely“ pritom možno vnímať ako „slnečný“ Boh, Boh-Slnko.

Práve tento fenomén pôsobenia BIELEHO BOHA (popri Kristovi mohol byť za Boha považovaný aj vtedajší Belo III. ako príslušník a súkmeňovec byzantskej ~ „božskej“ bielej dynastie – pozn.) bol odzrkadlený v blízkovýchodnej, starogréckej a keltskej tradícii v podobe:

- Bel v gréckej mytológii, podľa ktorej bol Bel – otec Egypta a Danaja – (Dunaja? – aut.), brat Agenora. Žena Bela sa volala Achiroe, alebo Side (eponym „fénického“ mesta Sidon). Pripomíname, že napr. Claudius Ptolemaius umiestňoval „germánskych“ Sidones do oblasti dnešného Poľska. Diodorus Sicílsky tvrdí, že Belus založil kolóniu na rieke Eufrat a menoval žrecov-astrológov, ktorých Babyloňania nazývajú Chaldejcami, a ktorí ako egyptskí kňazi boli vyňatí zo zdanenia.

ptolemy germania sidones

- Belenus v keltskej mytológii, podľa ktorej je Belenus – Boh-Slnko, „žiarivý Boh“, jeden z najstarších a najrozšírenejších keltských božstiev, ktorému boli zasvätená dávne „Slávnosti ohňa. Bol stotožňovaný s koňom (presne, ako u starých Slovanov – pozn.) a kolesom. Podobne, ako grécky Apolón, s ktorým ho identifikuje „Historia Augusta“, sa o Belenusovi tvrdí, že viezol Slnko po nebi na konskom záprahu.

- Baal („blízkovýchodná“, t.j. – ako čoskoro uvidíme – v mnohom „stredoeurópska“ mytológia)

Naša hypotéza o možnej totožnosti „starovekého“ Babylonu so stredovekým Uhorskom bola podporená pozoruhodným svedectvom z „Norimbergskej kroniky“ H. Schedella, v ktorom tento slávny stredoveký rytinár tvrdil, že – „„Babilonia bola slávne mesto v Chaldeji, kde Beluš, Nimrodov syn veľa rokov panoval. Na toto kráľovstvo však prišlo veľké súženie. Všetci rozprávajú grécky a latinsky pisatelia…“

Z pohľadu tradičnej histórie sú horeuvedené údaje nonsens, a boli by, podobne ako mnohé iné pozoruhodné a „paradoxné“ skutočnosti (viď, napríklad, „hlaholické“ nápisy na egyptských artefaktoch, z ktorých si robilo srandu SME.sk – https://tech.sme.sk/c/6321662/v-egyptskej-pyramide-objavili-napis-v-hlaholike.html#axzz4hsvwrpVl), zrejme vysmiate alebo pripísané súčasnými interpretmi stredovekých kartografov neokrôchanosti posledných, my sa však pokúsime vychádzať zo správnosti údajov H. Schedella. t.j. pohľadať stopy po Babylone v dobre zavodňovanej, zelenej európskej stredovekej krajine s hradmi, kde ľudia rozprávajú grécky a latinsky.

Ak má byť naša hypotéza o totožnosti „babylonského“ Beluša so stredovekým uhorským Belom udržateľná, musíme nájsť presvedčivé svedectvá o tom, že aj história „starovekého“ Babylonu a Chaldejcov je podobná a previazaná s históriou stredovekého Uhorska. Zároveň je namieste pohľadať oblasti a lokality, názvy ktorých by boli príbuzné pojmom EGYPT, CHALDEJCI, BABEL, PESACH-PASCHA. Nielen to, ale aj nejaké priame kartografické odkazy, ktoré by dané skutočnosti preukazovali. Takže, čo vlastne vieme o Babylone? Použijeme výňatok z akademickej „Encyklopédie Brokgauza a Efrona“, pričom vrelo odporúčame čitateľom povšimnúť si okolnosť, že absentujú vierohodné archeologické dôkazy v prospech scaligerovskej datácie a konsenzuálnej lokalizácie „starovekého“ Babylonu do oblasti dnešného Iraku. Aku nižšie ukážeme, odohrávali sa „starobabylonské“ udalosti s veľkou pravdepodobnosťou v úplne iných miestach a oveľa „bližšie“ k nám v čase, než sme si privykli myslieť.Predrevolučná ruská „Encyklopédia Brokgauza a Efrona“ hovorí:

 

Babylon v Starom Zákone.

Názov „Babylon“ (Babel) sa prvýkrát vynára v súvislosti s vytvorením kráľovstva Nimroda (Gen. 10:10), a neskôr sa spomína v súvislosti s Babylonskou vežou (Gen. 11:9). Pritom sa etymológia pojmu spája s významom „miešať“, „rozdeľovať“. Hebrejské slovo „baveľ“ a grécko-latinské Babilon majú údajne pôvod v „babylonskom“ babili, ktoré  je prekladom zo sumerského názvu kadingira, čo údajne znamená „Vráta Boha“. Príbeh o stavbe Babylonskej veže je príkladom mocnej sily, ktorá sa sprotivila Bohu. Babylonská veža – toť výstražný symbol ľudskej pýchy, ktorej následkom bolo pomiešanie jazykov a „rozptýlenie“ národov. Podľa babylonskej legendy bolo mesto založené Mardukom a zničené Sargonom cca. 2350 p.n.l. A hoci napriek archeologickým vykopávkam neboli zistené dôkazy, že by v predmetnej lokalite bolo existovalo obývané mesto… (!!! – pozn.), z babylonských legiend vyplýva, že sa tu nachádzalo „sväté“ mesto…. Ako je dochované v početných klinopisných textoch, bol Babylon v minulosti jedným z najvplyvnejších miest „Prednej Ázie“. Jeho politický vplyv mimoriadne zosilnel počas panovania Chamurabbiho.  Neskôr bol B. dobytý Chetitmi, na to Kušitmi, ktorí založili tzv. „kušitskú“ dynastiu, ktorá panovala v B. niekoľko storočí.  Úpadok B. začal okolo 1100 p.n.l., kedy sa v krajine začal neľútostný boj o moc medzi Babyloncami-Akkadčanmi a Chaldejcami. Chaldejci boli kočovné aramejské plemená, ktorí sa usídlili na juhu Babylonie. Výmena akkadských a chaldejských kráľov na tróne Babylonu často závisela od vôle Assýrie, ktorá Babylon nakoniec pokorila… Mesto bolo (údajne 689 p.n.l. – pozn.) zničené Sennacheribom, ale neskôr znovupostavené jeho synom Asarchaddonom. Po smrti Aššurbanipala r. 626 p.n.l. na trón vzišiel Nabopalasar, zakladateľ Novobabylonskej ríše. Počas panovania jeho syna Nabuchodonozora II. Babylon nadobudol ako nové hlavné mesto ríše predošlý lesk a vplyv. Rozkošné stavby obrovského mesta prinútili cára s prehnanou pýchou zvolať – „Nie je azda toto („sťa“ – pozn.) veľkolepý Babylon, ktorý som postavil ako dom môjho cárstva silou mojej mohutnosti a na slávu mojej veľkosti!“ (Dan 4:27).

Ako čoskoro ukážeme, v horeuvedenej pasáži predrevolučnej encyklopédie je reč o dvoch rôznych mestách, preto neslobodno stotožňovať „novobabylonský Babylon“ s prvým. Tak ako „Nová Chronológia“ rozlišuje niekoľko „Rímov“, tak aj Babylon Nabuchodonozora, ktorý posledný „postavil ako dom svojho cárstva silou svojej mohutnosti“, nemusel byť postavený na mieste predošlého, ako si to mylne vysvetľujú autori „Encyklopédie…“. Predbiehajúc udalosti povieme, že podľa „NCH“ sa v osobe „novobybylonského“ Nabuchodonozora odrazil ruský cár Ivan Hrozný, a jeho novopostavený Babylon – toť Moskovský Kremeľ.

kremlin

Táto obrovská celoríšska stavba, na ktorej, ako je známe, sa podieľali najlepší architekti a umelci tých čias (z Talianska a i. – pozn.), sa v Biblii odrazila ako „znovupostavenie Jeruzalema“ v knihách prorokov Ezdráša a Nehemiáša. Dnešný kanón Biblie pri opise stavby Jeruzalema v predmetných knihách používa slovo „opravovali“, ale v prvej tlačenej ruskej „Biblii“ Ivana Fjodorova z r. 1583 sa používa pojem „строяша и созидаша“, t.j. „budovali“ a „stavali“.

Taktiež si nižšie posvietime na otázku, čo mohli mať autori Biblie na mysli pri koncipovaní príbehu o „Babylonskej veži“, resp. či to snáď nemôže byť alegorický príbeh o nejakom globálno-historickom procese, skôr než o jednorázovej udalosti.

Nás však teraz najviac zaujíma lokalizácia prvého, pôvodného Babylonu, kde sídlil  Beluš Hartmanna Schedella alias Svätopluk ~ kráľ Belo. Pozrime sa znovu na rytinu H. Schedella z „Norimbergskej kroniky“ . Predovšetkým sa sústreďme na samotný pojem Babel, Babilonia – čo môžu znamenať?

babylon

Vidíme, že H. Schedell výslovne píše Babilon, Babilonia. To navádza na myšlienku, že sa – napriek akademickým vysvetleniam etymológie daného pojmu – môže jednať o spojenie slov

BAB + ILO(N)

T.j. „Boh Báb“, resp. „Boh-BABA“ alebo „Boh Žena“. V minulosti bol pojem „baba“ takmer výlučným poňatím pre „lepšiu polovičku ľudstva“. Taktiež máme na Slovensku, na Orave Babiu horu, vrch Báb. V podobnom kľúči si treba vysvetľovať aj pôvod a význam názvu pohoria Matra – Mat + Ra. Svedčí to v prospech nami spomínanej „novochronologickej“ hypotézy, že v krajinách Beluša-Svätopluka, tzv. „padlého Anjela“ panoval kult rodového/cárskeho protokresťanstva, resp. to, čo si dnes stotožňujeme s „antickým“ a pohanským panteónom bohov. V tomto vtedajšom kulte malo významné, ak nie dominujúce postavenie ŽENA – BABA ako progenitorka byzantských cisárov. Je známe, že byzantskí cisári si v spomínanom období XI-XIII. Stor.n.l. prednostne brávali za manželky uhorské princezné. Napríklad, manželka Jána II. Komnéna ~ sv. Jána Krstiteľa bola prekrásna Helena Uhorská. Nádherná koruna, ktorá zdobí túto panovníčku na mozaike v Hagia Sophia – byzantská cisárska regália – bola nájdená v Ivanke pri Nitre v XIX. stor. a nazvaná – Monomachova koruna.

Helene of Hungary

monomachus turkey

Jeden z dôvodov, prečo sa odvažujeme tak nonšalante – gréko-slovansky – vysvetľovať podstatu daného pojmu, tkvie v presvedčení, že pod pojmom „stredoveká latinčina“ (popri gréčtine jazyk Babyloňanov a Chaldejov podľa H. Schedella – pozn.), resp. pod biblickým jazykom autora „Vulgaty“ – sv. Hieronyma – si predstavujeme náš liturgický staroslovanský jazyk. V tradičnej histórii je sv. Hieronymus považovaný za autora latinskej Vulgáty, t.j. „Svätého Písma“ stredoveku. Práve on totiž, v spolupráci s pomocníčkou Paulou, mal preložiť „Sväté Písmo“ z gréčtiny a hebrejčiny do latinčine v IV. stor.n.l.  Naopak, v „novochronologickej paradigme“ je Sv. Hieronymus stotožniteľný s autormi prvej slovanskej abecedy – akademickými Cyrilom a Metodom. Pripomeňme si ešte raz, čo písal o autorovi slovanskej abecedy „ruský Herodotos“, historik Tatiščev – „Prvá, Hieronymova, Hieronymom, učiteľom východným z rodu slavenského, roku 383 vytvorená bola, jeho Rusi zovú Gerasimom. Túto [abecedu – pozn.] dodnes ešte v Illýrii, t.j. Slavónii, Dalmácii a iných tamojších slovenských národoch, využívajú, aj Biblia v nej vytlačená bola…“

V kontexte nášho výskumu,  obzvlášť jeho „egyptských“ konotácií, je dôležité pripomenúť, že sv. Hieronymus je jedným z početných duplikátov, fantómnych miráží obdobia a činnosti Ježiša Krista v našich krajoch. Príbeh o Hieronymovi a Paule v mnohom pripomína príbehy o Kristovi a Magdaléne, Cyrilovi a Metodovi. Navyše, Hieronymus znamená slovné spojenie „Horus“ + „Amon“. T.j. „Boh Amon“. Inou formou tohto pomenovania pre Spasiteľa je Emmanuel – „Amon“ + „El“. V pozoruhodnom a „anachronickom“ (z pohľadu tradičnej chronológie – pozn.) proroctve Izaiáša je očakávaný nový Mesiáš nazvaný práve Emmanuel.

Zároveň je práve Amon/Ammon, resp. Amon-Ra – hlavné božstvo Horného Egypta. T.j., ako teraz chápeme – Uhorska. A skutočne, na tejto mape Pannónie od A. Ortelia, na ktorú sa ešte budeme odvolávať počas štúdie, vidíme, že zreteľným, dominantným „etnikom“ v severnej časti Pannónie boli Amanteni. Podľa nás ide o známych „blízkovýchodných“ a biblických Amonitov, vyznávačov kultu Amona ~ Hieronyma, t.j. Ježiša Krista

ortelius_pannonia_illyria-m

„Pannonia et Illyrici veteris tabula“, A. Ortelius

Nuž, milí priatelia, práve táto liturgická staroslovanská „Biblia“ sv. Hieronyma bola tým „Svätým písmom“, na ktorý skladali sľub francúzski králi v Remeši počas celého stredoveku. So súčasnou latinčinou má spoločné asi toľko, že mnohé latinské slová (ako dosvedčuje kniha A.T. Fomenko a G.V. Nosovského – http://chronologia.org/seven7_2/) sú odvodené od slovanských významových krov a ich spoluhláskových kostier. Navyše, ako ukazuje táto – nami vždy ochotne uvádzaná – mapa Gottfrieda Hensela „Europa Polyglotta“ z konca XVII-začiatku XVIII. stor.n.l., je zrejmé, že súčasná latina zďaleka nebola bežná v Európe, ba ani v Taliansku, kde vidíme v priamom súsedstve s dnešným Laziom obrovský lingvistický pás živej hovorenej etruštiny – Hetrusco. Taktiež je príznačné, že v obrovskom etno-lingvistickom pásme východnej Európy bol prevažujúcim jazykom Illyrico – Sclavonica.T.j. aj písmo, ktoré poznáme ako hlaholika, resp. Glagolitico Illyrica. Tieto údaje G. Hensela sú v dokonalom súlade s vyššie citovanými tvrdeniami historika Tatiščeva.

Hensel Europa Polyglotta

Navyše, na tejto originálnej mape vidíme, že miesto narodenia sv. Hieronyma (autora hlaholiky – stredovekej LATINČINY – RUTÉNČINY (fonetický prechod „L“ ~ „R“ – pozn.)) je kartografom, Iohannom Lazarom, sekretárom Ostrihomského arcibiskupa v XVI. stor., umiestnené do oblasti mesta Strigo na rieke Mura – prítoku Drávy. Je tam dokonca napísané – Natius locus Sti Hieronymi.  Pripomíname, že ešte v polovici XIX. stor. n.l. (t.j. pred inštitucionalizáciu „cyrilometodského príbehu“ – pozn.) domáci učitelia tvrdohlavo opakovali „starú pesničku“ o svätom  Hieronymovi, ktorého bezvýhradne považovali za autora slovanskej hlaholiky a jazyka „Svätého Písma“, používaného v Európe naprieč stredovekom.

Lazarus Hungary

I. Lazarus, Uhorsko, údajne 1528

Staré mapy Uhorska

Už sme vyššie spomínali, že na originálnych starých mapách sú Uhorsku prisudzované mnohé „staroegyptské“ či „blízkovýchodné“ názvy. V danom prípade treba pojem „starých“ vnímať špecificky. Napríklad, nasledujúca sekvenciá geografických máp Uhorska nám poskytne predstavu, ako sa vyvíjalo geografické poznanie o našich krajinách v čase.

Spolu s tým je pozoruhodné, ako na viacerých mapách zo XVII. – XVIII. stor. zaujímavo prelínajú „antické“ a stredoveké názvy miestnych toponymov so všeobecne známymi a zaužívanými. Snažia sa nám nahovoriť, že slávni kartografi na týchto mapách zobrazovali  etno-geografické  reálie predmetných „dolnouhorských“ lokalít v období údajne dávno „pominuvšej“ rímskej ríše.

ortelius_pannonia_illyria-m

Avšak v skutočnosti by si kartograf takého svetového mena, ako A. Ortelius, sotva bol býval dovolil vykonať podobnú mravenčiu prácu, ak by jeho súčasníkom zobrazovala vlastne nepotrebné, dávno minuvšie reálie, ak by to nemalo reálnu výpovednú hodnotu. Z pohľadu tradičných dejín vyzerá tento počin A. Ortelia zvláštne. Nie však v prípade, že tieto unikátne svedectvá neskorého stredoveku uvažujeme v rámci „Novej Chronológie“, ktorá existenciu týchto biblických a „rímskych“ lokalít k nám značne približuje v čase, geograficky aj logicky odôvodňuje. Je dosť možné, že skutočnosti, zachytené na Orteliovej mape Pannonie a Illýrie, t.j. Dolného Uhorska, odrážajú reálne geografické charakteristiky týchto krajín v období XVII. stor.n.l. Pre nás a pre účely nášho výskumu sú teda všetky tieto mapy, ako aj celý dostupný historicko-chronologický materiál o Uhorsku, predmetom výskumu…

 

Zabudnutý Babylon

Čo teda vidíme na tejto unikátnej mape, v sprievodnom popise ktorej jej autor priamo nazýva Pannóniu – Ptolemajovým kráľovstvom (viď väzby na Egypt, keďže Ptolemajovci – vládcovia Egypta… pozn.)?

Hľa, do medzriečia Drávy a Sávy slávny kartograf umiestnil veľavýznamný názov „PANNONIA BVBALIA“.  Vidíme, že na rozdiel od pomenovaní jednotlivých miest (kurzíva) a „národov“ (napr. Amanteni – biblickí Amoniti….aut.) je „PANNONIA BVBALIA“, podobne ako „PANNONIA SAVIA“ a „PANNONIA SIRMIENSIS“ skôr názov istej lokálnej mestskej aglomerácie, vyjadrujúce špecifický charakter daného regiónu. Preto má zmysel bližie si na túto PANNONIU BUBALIU, t.j. babylonskú Pannóniu, posvietiť. Konkrétne nás zaujalo mestečko, nazvané Orteliom Inicerum.  (Pozn. aut. – Egypt ~ MSRM ~ NC+RM… Inicerum)

Zodpovedá mu dnešné mesto Slavonska Požega v Chorvátsku (nem. Posseg).

slavonska pozega

 

 

Prečo práve „Požega“? Podobne ako napríklad náš Pezi(n)ok je názov tohto mesta odvodený od slova Pascha, Pesach či Posoch. Nielenže je Posoch – Polmesiac, palica pravoslávnych patriarchov a ranokresťanský symbol CIRKVI,  taktiež symbolom KALICHA ~ ŽENY ~ BABY, ale jeho znenie priamo navodzuje na pojem Pascha/Pesach, čiže „Veľká Noc“.

Arsenij patriarch

Veľká Noc je sviatok, ktorý existoval už za Kristových čias a súvisel s prvým inštitucionalizovaným cirkevným kalendárom Byzancie, tzv. „Pascháliou“. „Paschália“ pre súčasníkom predstavovala akýsi „rozpis“ súslednosti cirkevných sviatkov naprieč rokom. Podľa „Novej Chronológie“ je obdobím zostavenia tejto pravoslávnej paschálie XI.-XII. stor.n.l.

Zacitujme v tejto súvislosti riadky z úvodnej strany tzv. „Luteránskeho chronografu“, autentického  historiozofického prameňa zo XVII. stor.n.l. (http://chronologia.org/rare/luter_hronograf/luter_hronograf.pdf)

Bo najprv potopa prišla na Zem, roku bytia ….. Prvá monarchia Chaldejská či Assýrska bola, roku bytia ……. Po toľkomže výčte monarchia táto zničená bola, a cisárstvo od Assýrov a Médov k Peržanom prešlo…“ 

 

Kto sú Chaldejci

V angličtine „chaldean“ znamená to, čo nemecky predpona „Ur“ – t.j. „prapôvodný“, dávnoveký, tajuplný a magický. O Chaldejcoch bolo známe, že boli neprekonanými astronómami, že ich Beluš (t.j. Andrej I. Biely a Bela III. – pozn.) priviedol so sebou do Egypta, organizoval ich do kasty  a naučil mnohorakým zručnostiam.

Chaldejci v minulosti častokrát stotožňovali synonymum pre „Babylon“. Práve Chaldejcom sa pripisujú neprekonané poznania astronómie, matematiky a čarodejníctva. Údajne práve Chaldejci ako prví začali vedecky a systematicky merať čas (astronómia a veda slúžila v minulosti na predikciu a odhad klimatických a slnečných cyklov, nevyhnutných pre náležité plánovanie poľnohospodárskej činnosti), planetárne a hviezdne cykly; tradícia im pripisuje aj vytvorenie jednej z prvých obdôb kalendára. Kalendár a Chaldejci sú jednokorenné slová (KL(n)D ~ CHLD). Boli to práve títo „Chaldejci“, ktorí ustanovili prvú Pascháliu a sprevádzali Bela – otca Egypta – pri založení jeho kráľovstva. Pojem PESACH či PZG (Požega – aut.) je preto neodlučne spätý s elitou „starovekého Babylonu“  – Chaldejcami.

Zároveň pojem „Koleda“, ktorý sa v našej slovenskej genetickej pamäti viaže na Vianoce, resp. „Kristove narodenie“, bolo jedným z pomenovaní Krista u bulharskej menšiny Pomakov. Pieseň o cárovi Kolede, zachovaná v folklórnej tradícii Bulharov, v skutočnosti rozpráva o udalostiach zo života Ježiša Krista. Naviac, pojem „Koleda“ alebo „Koloda“ môže byť spojením pojmov „Kolo/Koleso/Slnko“ + D/T, t.j. „Boh Slnko“.

A teraz najdôležitejšie – keďže Chaldejcom boli pripisované magické schopnosti, volali ich predkovia Rusov aj kolduny, od slova „koldun“ – kúzelník. Avšak iným slovanským synonymom pre „koldunov“/Chaldejcov je aj volchv. Traja králi (the Magi – angl.) sú v pravoslávnych Evanjeliách zachytení ako „tri volchva“. Ale ruské „volch-vy“ s vysokou pravdepoodobnosťou znamená práve „Valachov“, a „Valachia“, resp. „biblická Chavila“, ako sme ukázali v http://www.protiprud.sk/duchovny-svet/1828.htm, je synonymom pre „Uhorsko“. Tým pádom môžeme predpokladať, že Chavila, Valachia, Chaldejské kráľovstvo sú rôznymi pomenovaniami tej istej krajiny – „krajiny Stredu“ ~ Mizraimu (MEZO-Rímu) ~ Egyptu (MSRM) ~ Uhorska/Byzancie.

Čím je pre nás ďalej zaujímavá spomínaná lokalita dnešnej chorvátskej Slavónie (PANNONIA BUBALIA alias babylonská Pannónia – aut.) a jej mestečko Požega-Pascha -  okrem toho, že má priame väzby na PASCHU-CHALDEJCOV? Prečo si myslíme, že ten bájny Babel, počiatok kráľovstva Nimroda spolu s Erekom, Akkadom a Kalne, bol práve tu, v „Zlatej Doline“ („Vallis Aurea“), ako volali malebné údolie Požegy za „rímskych“ čias?

Krajina, v ktorej Nimrod (a jeho syn Beluš podľa H. Schedella – aut.) započal svoje kráľovstvo, sa podľa autora knihy Genezis volala Šinar. Územiu, vyznačenému ako PANNONIA BUBALIA na mape A. Ortelia zodpovedá názov „Raetzen“ na mape I. Lazarusa. Medziriečiu („mezopotámii“ – aut.) Drávy a Sávy sa taktiež často na starých mapách (viď, napr., vyššie mapu W. Lazio – aut.) prisudzuje pomenovanie Rascia, t.j. územie národu Rasi, Rasci. Nuž, biblický „Šinar“ môže znamenať jednoducho „Rašin“, Rasén. T.j. „Raetzen“ z mapy I. Lazarusa, ktoré zodpovedá babylonskej Pannónii   z mapy A. Ortelia.

Tento obrázok – fotografia listu z „Československého vojenského atlasu“ z r. 1962 – poslúži dokonalou ilustráciou toho, čo je v Biblii opísané pod pojmom „Zasľúbená Zem“.

Zaslubena Zem

Čo sa ďalej dozvedáme o Slavonskej Požege? Nachádza sa v tzv. „Zlatej doline“, z ktorej plynie rieka Orljava. T.j. Or/Ar + La + Va. Môže to znamenať napríklad „Boh Ar“, t.j. „Biely Boh“, „Boh Slnko“. Slnko a zlato sú v značnej miere synonymické pojmy. Pohorie, chrániace chaldejsko-babylonskú Požegu-Paschu z juhu, sa nazýva Babje gore. Odkaz na BAB + Ilon vcelku očividný. V najbližšom susedstve, za pohorím Psunj tečie rieka Bijela, rozkladá sa mesto Bijelovar. Zároveň na mape I. Lazarusa je hneď pri Požege zobrazené mestečko Virvar, t.j. VR-VR….Foneticky je prípustná transkripcia BL-BL. Náhoda?Uvedieme teraz všeobecne dostupné a známe informácie o Požege, a nechám na čitateľoch, aby posúdili vierodohnosť našej hypotézy.

Prvá písomná zmienka o Požege sa nachádza už v kronike Gesta Hungarorum, spísanej anonymným notárom kráľa Bela III. (1172 – 1196), kde sa spomína dobytie troch hradov v Slavónii – Zagrebu, Vukovaru a Požegy. Hrad Požegy,  rozšírená šesťuholníkovvá fortifikácia sa rozkladala na kopci, predstavujúcom terajšie mestské centrum. Prvá zmienka o „Požeškej župe“ v dokumentoch sa datuje rokom 1210, zatiaľ čo  mesto samotné sa prvýkrát spomína na listine Andreja II. (Jeruzalemského – veľavravné prímenie uhorského kráľa…aut.) z 11. januára 1227.

Požega bolo rezidenciou uhorskej kráľovnej  (! – pozn.) a vyňatá spod autority vicekráľa a župy. Hoci sa o tom nedochoval originálna listina, privilégiá, ktoré užívali mešťania Požegy, plne zodpovedali privilégiám slobodného kráľovského mesta.

Pevnosť sa nezachovala, nepravidelne tvarované centrálne námestie je svojou podstatou románske. Len fragmenty murív dnes svedčia o tom, že tu kedysi stála rozľahlá pevnosť.

Na príklade tejto rytiny Požegy-Babela z r. 1700 vidíme, že krátko po oslobodení spod „tureckého útlaku“ bolo Požega veľké zachovalé stredoveké mesto s rozľahlým hradom. Prakticky kompletné zničenie celého historického centra sa jednoznačne musí pripísať na zodpovednosť rakúskej správe Požegy.

Na príklade tejto rytiny Požegy-Babela z r. 1700 vidíme, že krátko po oslobodení spod „tureckého útlaku“ bolo Požega veľké zachovalé stredoveké mesto s rozľahlým hradom. Prakticky kompletné zničenie celého historického centra sa jednoznačne musí pripísať na zodpovednosť rakúskej správe Požegy. Pamätihodnosti z toho obdobia predstavujú kostol sv. Vavrinca a kostol Ducha Svätého.

Ku koncu XIV. stor.n.l. začalo mesto ekonomicky upadať kvôli nebezpečiu otomanských nájazdov. V XV. stor.n.l. boli postavené mestské hradby, ktoré nahradili predchádzajúce kolové opevnenie. Tieto opatrenia sa však ukázali nedostatočné, keďže Turci dobyli Požegu roku 1537.

Počas 150-ročnej otomanskej nadvlády bola Požega sídlom Požegského sandžaku a tešila sa veľkej prominencii. V pred-tureckom období mala Požega údajne 110 domácností a 15 remeselných odvetví.  V roku 1579 tu už žilo 160 remeselníkov, a vďaka vylepšenej bezpečnosti tu bol zaznamenaný dokonca nárast obyvateľov.

Smrť Hasana Predojevića, hlavy Požegského sandžaku v bitke pri Sisaku 1593, symbolizovala začiatok úpadku otomanskej moci v Európe. Po rokoch postupného slabnutia Turkov bola Požega oslobodená 12. marca 1688 mešťanmi pod vedením mnícha Luky Ibrišimoviča. Tento deň je dodnes oslavovaný ako deň mesta.

Požega sa dostala pod nadvládu Habsburgovcov, 1745 bola obnovená Požegská župa a mesto navrátené pod autoritu chorvátskeho vicekráľa. Požega prešla obdobím urýchleného rozvoja: roku 1699 bola založená škola gramatiky – piata v Chorvátsku. 1727 tu Jezuiti postavili divadlo a v roku 1740 otvorili prvú lekáreň. Bolo tu aj filozofické kolégium pre františkánskych novicov – prvá podobná inštitúcia v Slavónii od dôb tureckej nadvlády. Nakoniec, Academia Posegana bola otvorená roku 1760, čím sa Požega zaradila spolu so Zagrebom medzi centrá najvyššej vzdelanosti.

Roku 1765 cisárovná Mária Terézia udelila Požege listinu voľného kráľovského mesta a podporila výstavbu terajšej katedrály sv. Terezy z Avily.

Roku 1847 Požega ako prvé mesto v Chorvátsku zaviedlo do oficiálneho styku chorvátsky jazyk, a vďaka zásluhám viacerých pozoruhodných mešťanov si mesto vyslúžilo prezývku „Slavónske Atény“.

V druhej polovici XIX. – začiatkom XX. stor.n.l. bola Požega sídlom Požegskej župy  v rámci kráľovstva Chorvátska-Slavónie.

Od 1941 do 1945 bola Požega súčasťou bábkového chorvátskeho štátu. Boli tu spáchané vojnové zločiny proti srbskému a židovskému obyvateľstvu.

Požegská župa bola zrušená spolu s inými chorvátskymi krajmi roku 1923, a znovuobnovená roku 1993 po vyhlásení nezávislosti Chorvátska. Naviac, v tradícii vzdelávacieho a cirkevného centra, sa Požega stala sídlom diocézy 1997, a bol tu otvorené kolégium roku 1998.

Ergo, vidíme, že Požega je dôležitým náboženským i duchovným centrom, ktorého význam je oceňovaný samotným Vatikánom. Okultno-historická dôležitosť Požegy zďaleka presahuje jej socio-ekonomický význam. Mimoriadne zaujímavou z hľadiska globálnej politiky je skutočnosť, že práve v Požege bol prvýkrát „oficiálne sankcionovaný“ písomný chorvátsky jazyk. V rámci našej „novochronologickej“ hypotézy, že Požega – toť biblický Babel, počiatok Nimrodovho kráľovstva z 1. knihy Mojžišovej (Genezis), začíname chápať symbolický význam inštitucionalizácie „spisovnej chorvátštiny“ roku1847 práve v Požege.

Ide tu totiž o dokonalý príklad „zmätenia jazykov“, t.j. Viedňou indoktrinovanej vlny „budovania nových národných identít“ na základe nových – jazyka, histórie, náboženstva. Objektom tejto habsburgsko-vatikánskej politiky bolo predovšetkým obyvateľstvo jazykovo a nábožensky jednoliateho územia, ktorá na výstižnej mape G. Hensella zodpovedá územiu dnešnej Juhoslávie, kde bol ešte začiatkomXVIII. stor.n.l. rozšírený a aktívne používaný písomný jazyk Glagolitico Illyrica.

Pripomíname, že táto písomná verzia staroslovanského liturgického jazyka neochvejne dominovala na Balkáne počas údajne „hroznej tureckej nadvlády“. Taktiež jediná relevantná rytina Slovanskej Požegy pochádza z roku 1700, t.j. z obdobia bezprostredne oslobodení od Turkov. Na predmetnej litografii vidíme skvele zachovalé a opevnené, veľké a panoramatické stredoveké mesto. T.j. všetky demolácie, cieľavedomé a vytrvalé ničenie hradného komplexu Požegy sa jednoznačne musí pripísať na účet Habsburgovcov. Nuž, nech im je Boh sudcom. V minulých článkoch sme písali, aké  bytostne dôležité bolo a je pre Viedeň a Vatikán všemožne ničiť stopy po skutočnej minulosti, jazyku a náboženstve Slovanov a psycho-historický boj so slovanským egregorom.

Nuž, možný analóg „starovekého“ Babylonu sme našli. Ako je to s inými lokalitami „Nimrodovho kráľovstva“ z knihy Genezis?

 

Kde bol Erech?

Druhým mestom po Babeli v Nimrodov kráľovstve bol biblický Erech, ktorý sa zvykne stotožňovať so „starovekým“ „mezopotámskym“ mestom URUK. Keďže v minulosti „U“ zapisovali ako  „V“, dostávame spoluhláskovú kostru VR-VK. Východnejšie od Požegy sa nachádza druhá „chorvátska“ metropola Sriemu ~ Samárie – starobylé mesto VUKOVAR. T.j. VK+VR.

Vukovar_Wappen

Akkad a Kalne

Traduje sa, že Babylonská ríša pozostávala s dvoch častí – z Akkadu (Sever) a Chaldeje (Juh). Chaldeji-Babylonii sa hovorilo aj Samária, resp. známy staroveký Sumer. No a medziriečie Sávy a Drávy, kde sa nachádza Slavonska Požega, sa nazýva Sriem, latinsky Sirmium. Na Orteliovej mape vidíme na príslušnom mieste názov PANNONIA SIRMIENSIS. V „novochronologickej“ interpretácii to môžeme taktiež považovať za legendárnu bilickú Samáriu, ktorá oddeľovala navzájom Galileu (~ Galliu… pozn.) na severe a Judeu (~ Byzanciu… pozn.) na juhu v novozákonnom opise „Zasnúbenej Zeme“.

T.j. vidíme, že tak v prípade Uhorska, ako i Babylonie a novozákonnej „Svätej Zeme“, ide o spojenie  Hornej a Dolnej Zeme. Horná Zem Babylonie sa volala „Akkad“. Čo mohol znamenať tento pojem v aplikácii na Uhorsko?

Je známe, že do oblasti súčasného juhozápadného Slovenska „akademickí“ historici umiestňujú etnikum Kvádov, t.j. QUADI. Kvádov vidíme na tejto novodobej mape, zobrazujúcej tzv. „Limes Pannonicus“ z „rímskeho“ obdobia.

quadi

Limes Pannonicus

Druhým originálnym názvom obyvateľov „Horného Uhorska“ bolo Daci, Dani, resp. Carpo-Daci…

V spievodnom popise k vyššie uvedenej mape Uhroska I. Lazarusa údajne z roku 1528 sú zaujímavé riadky, venované našim predkom:

„…Celé Uhorsko je dvojaké / jedna časť leží vyše Dunaja smerom k polnoci / tam pred časmi žil veľmi bojovný národ / nazvaný Rimanmi Daci / Grékmi Skyto-Gótmi, Octe / Dani / Daj ~ Dag / Davi. Bol to veľmi veľký národ / na Západe hraničili s Švábmi / ako sa traduje, vybojoval tento národ po narodení Krista CCCC rokov / Taliansko a Španielsko od Rímskej ríše…“

V ruštine, obzvlášť starších textoch, sa Daci nazývajú Даки/Дакки, čo foneticky znie [: dakki]. Prečítané naopak dostávame „starobabylonský“ názov Akkad. Odvážime sa preto predpokladať, že „staroveký“ Akkad, severná časť Babylonie, je alternatívnym názvom pre územie Dákov, Kvádov, resp. Gótov. Viď, napríklad, slovenský región Ho(n)t.

Pohľadajme teraz stopy po biblických miestach u nás. V Biblii sa píše – „A počiatkom jeho kráľovstva bol Babel a Erech a Akkad a Kalne v zemi Šinar...“ Babel, t.j. Chorvátsku Požegu sme už odhalili, resp. vyslovili hypotézu o jeho možnej lokalizácii. Kde mohlo byť biblické Kalne? Na dolnom Pohroní, v regióne Tekov, existuje mestečko Kalná nad Hronom. Dejiny mestečka sú z pohľadu našej hypotézy neuveriteľne zaujímavé.

Rubrika „História“ na oficiálnej stránke mesta hovorí nasledovné – „…Chotár obce bol osídlený už v praveku. Z obdobia eneolitu je to sídlisko s kanelovanou keramikou. Sídlisko severopanónskej kultúry pochádza zo staršej doby bronzovej. V 70. rokoch 19. storočia pri výkopových prácach pred stavbou liehovaru Schoellerovov sa našla kamenná sekera a kamenné kladivo z doby kamennej, ako aj 26 kusov hlinených kruhov.Tie zrejme slúžili ako závažie rybárskych sietí. Kalná nad Hronom má aj zaujímavú pamiatku z doby rímskej. Totiž, tam kde sa končili kvádske hranice smerom k Jazygom, dodnes sa zachovali dva praveké valy. Jeden z nich chránil líniu Ipľa od Chľaby a Szobu po Banskú Štiavnicu, druhý sa tiahol pozdĺž Hronu pri Kameníne a Bíni až k Novému Tekovu. Bohužiaľ tieto gigantické valy tiahnuce sa aj cez chotáre Veľkej a Malej Kálnice dodnes neboli preskúmané. Pred domami v profile obecnej kanalizácie bola zistená súvislá kultúrna vrstva a stopy narušených objektov. Pri záchrannom výskume z rokov 1953–1954 z nálezov to bol železný kosák, zlomok ostrohy s bodcom, podkova, klince. Mnoho črepov bolo z nádob so značne roztvoreným ústím zdobených špirálových ryhovaním. V chotári obce sa našiel hrob z obdobia sťahovania národov (4. a 5. storočie). V týchto miestach sa rozprestieralo sídlisko z 12.–13. storočia. Obec sa prvýkrát spomína roku 1209 pod menom „villa Kalon“, keď sčasti patrila opátstvu v Hronskom Svätom Beňadiku, ktoré bolo založené roku 1075 kráľom Gejzom I. ako druhé najstaršie na území dnešného Slovenska. Touto listinou pápež Inocent III. potvrdil pôvodné majetky opátstva, ktoré sa nachádzali v severnej časti chotára obce. Ale časť obce bola aj majetkom miestnych zemanov Kálnayovcov. Od 13. storočia, keď sa zemianstvo ustanovilo ako šľachtický stav, mohli príslušnosť medzi privilegovanú vrstvu získať nobilitáciou, čiže povýšením do šľachtického stavu od kráľa. Základné výsady a práva tohto stavu vychádzali najmä z ustanovení Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222  (Alexander Reško 2009 ).“

 

O Médii – Madiánsku.

Ergo, vidíme, že stotožnenie Belušovho uhorského kráľovstva s Nimrodovým Babelom z knihy Genezis v našej rekonštrukcii nevzniklo na prázdnom mieste či bezdôvodne. Nakoniec, uzatvárajúc túto druhú časť, si porozprávame ešte o jednom alternatívnom historickom prameni poznania našej minulosti. Nami vyššie citovaný „Luteránsky Chronograf“ spomína v súvislosti s „Prvou monarchiou na zemi…“ – Chaldejskou – chýrnych Médov. Kto boli títo Médi, ktorých dejiny sú Bibliou a Koránom vyzdvihované ako ukážkový príklad toho, čo postihne krajiny a národy, ktoré neposlúchajú svojich prorokov?

Médovia/Madiánci boli podľa Herodota rozdelení na 6 plemien a boli Árijcami. Árijci boli vyznavačmi kultu boha slnka – Ra. Čiže oráči-poľnohospodári. Nie nadarmo sa južný prítok Dunaja, vlievajúci sa do európskeho veľtoku pri súčasnom meste Gyor, volá Rába, čiže „RA“ + staroslovanský suffix „va“, čo značí „toť“, resp. srbské -ovo. Gyor sa po nemecky dodnes volá Raab. Z Biblie ho poznáme aj ako Rabbu Ammonitov. To isté znamená aj pojem „Orava“. Napríklad Oravský zámok – veľkolepá rezidencia kráľa Mateja – sa na starých rytinách volá „Arwa“.

Stanislav Veselovsky

 

arva1800

Podľa Herodota je krajina Médov hornatá a studená, zároveň však bohatá na úrodné doliny. Madiánsko bolo preslávené soľou, koňmi a drahokamami. Hlavnou riekou Médie bol „Amard“. V našej rekonštrukcii tomu môže zodpovedať pannónska rieka Dráva, t.j. AMARD, prečítaná odzadu s M ~ W. Assýrski králi mali s M. veľa ťažkostí, ich epiteton „Oddialení“ je permanentne prítomný v assýrskych letopisoch, kde je Média („Krajina Stredu“ – pozn.) zobrazovaná ako nedostupná horská krajina. Chrabrosť Médov im vyslúžila prívlastok „mohutní“ (Avari ~ Obri) a Assýrčania v nich videli nebezpečného protivníka. Hlavným mestom Médov bola  Ecbatana, čo môže značiť aj „Og“ („Boh“/“Jediný“ – egy/aegy v turkických jazykoch) + „Batana“ alebo „Ak“ („biely“ – tur.) + Batana, t.j.  Biely/Jediný Boh Budín či Vít  (pozri toponym „Batones“ na Orteliovej mape). V našej rekonštrukcii Ecbatane zodpovedá hlavné mesto stredovekého Uhorska – Médie = Budín. Podľa Herodota je úzka spätosť Médie s Assýriou a Babylonom; Herodotov opis Ecbatany poukazuje na vysoký stupeň rozvoja astrológie a uctievanie hviezd. O náboženstve Médov toho vieme veľmi málo, ak nepočítame mnohými uznávanú súvislosť medzi jedným z médskych plemien – Mágov – a pomenovaním jednej z dvoch frakcií staroegyptských kňazov – tzv. Thébskych kňazov Ammona, čo robí z Médie vlasť mágie. Strabón hovorí v súvislosti s Médmi o rozšírenom fenoméne polygamie. Médi sa v „staroveku“ tešili veľkej sláve, ich meno prežilo ich politickú existenciu a bolo Grékmi často stotožňované s Perziou.

Medea-Sandys

 

De_Morgan_Medea

Na záver povieme len, že v svetle našich tvrdení z predchádzajúcich článkov nie je ťažké dovtípiť sa, kde pôsobili títo médski Mágovia – žreci Ammona z „hornoegyptských Théb“. Ako sme ukázali v „Dvojkríž č. 4“, „staroegyptské“ Théby predstavujú zrejme konglomerát Viedeň – Devín – Budín. Práve Budín zodpovedá „egyptským“ Thébam, „biblickému“ Bet-elu a „médskej“ Ecbatane.

Takaja vot, tovarišči, kartina  :)

První část: http://www.nwoo.org/2017/05/18/kto-boli-v-skutocnosti-kral-svatopluk-a-panna-maria-sedembolestna/




9 Komentářů k Kto boli v skutočnosti Svätopluk a Panna Mária Sedembolestná? – II.

  1. Eschatolog napsal:

    uz se tesim na 3. dil, kde Jezis K. je Juro Janosik

    • Stano Slabeycius napsal:

      Veru hej. Ešte tu chýbajú komentáre villona, jopa a iných o tom, ako mi švitorí, aký som Goebbels, propagandista GP a ostatné voloviny. Tak sem sa, Jánošikovia internetových diskusií.

    • anonym napsal:

      S těmi Chorvaty je to pravda, Rakousko Uhersko udělalo na Balkáně pěkný bordel. Ukrajinci jsou taky jejich výmysl. V Čechách jim obrozenectví nevadilo, ale Slovensko nechali Maďarům napospas, maďarské školy měla i moje babička.

      Hitler tohle věděl dobře, nebo ti co ho tam dosadili, no Angličani ti měli prsty v každé špinavosti. A stejně se postupovalo po 89, jejich agent Venca flaška jen dělil stát.

      Ostatní nebudu komentovat, nikdo neví co tu bylo, kdo je kdo a takových Ježíšů mohlo být vícero. Že současné křesťanství ve Vatikánu nemá s původním křesťanstvím společný ani ten kříž. Vatikán​ stojí na místě starověkého pohřebiště https://www.youtube.com/watch?v=X0Kqn29zaQo

      • vedus napsal:

        Maďari sú definitívne preformátovaní slovania. Maďarská reč nemá korene, je kompletne vymyslená pravdepodobne počas osmanskej nadvlády. Niektoré ekologické príklady. Slov.(maď) Obed (ebéd), večera ( vacsora), pálenka (pálinka), kosiť (kaszálni), vianoce (karácsony = rus. Крачун), brada (szakáll = tur. Sakal), kostol (templom, angl. Temple), zem (föld, angl.field). Je toho viacej ako dosť.
        Plus jedna poznámka autorovi. Slovo „Arab“ koreň rus. Раб (slov.rab, otrok), arábia = krajina otrokov. Odzadu arab – bara, baraba. :-) tak rozmýšľajme spolu.

      • proud napsal:

        K tomu Rakousku-Uhersku……….Frantisek Palacky kdysi povedel:“Kdyby nebylo Rakousko,museli bychom jej vytvorit v zajmu Evropy i lidstva samotneho“……….zajimalo by me co tim myslel,protoze to zadnej blbec nebyl…..

  2. Sasin napsal:

    NaBukuDonDozor, Čeltoj neb čeledoj a spousta další pro ně nevyslovitelných slov. Pro koho? No šak víme nééé? Voni neuměli mluvit asi ani tenkrát, gdyž skládali ty texty dle Tóry. Muheeeee

    • jan nowak napsal:

      RozztoprosoWatťela se dcéraNabuKunduZóra , a nebo ne ?
      .. já už-u-mim čist , či-li i psat : ))
      MUHEEEE.. uRará..

      ps : proude pozdrawuje tě Michala ( ! )

  3. všechnona napsal:

    „V chotári obce sa našiel hrob z obdobia sťahovania národov“

    Bezva nápad, přestěhujte ty státy, nejlépe na Mars.

  4. Lukaš napsal:

    Překrucují se dějiny ani ne sto let staré a tvrdit,že to autor překrucuje,není rozumné.

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *

Můžete používat následující HTML značky a atributy: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>

Upozornění: Příspěvky trolů jsou mazány, proto neodpovídejte na komentáře, které zjevně rozbíjejí rozumnou diskuzi!
Diskutujte k věci, nepište nesmysly, které nikoho nezajímají.

NEKRMTE TROLY!